List Hebrejom je adresovaný kresťanom židovského pôvodu. Bol napísaný pravdepodobne krátko pred zničením Jeruzalema Rimanmi v roku 70 n.l. po začatí židovskej vojny (r.67). Títo veriaci boli vtedajšími udalosťami zmätení, spochybnení vo svojej viere. Prihlásili sa únava, depresia i beznádej. Mnohé si nevedia vysvetliť, sú unavení a frustrovaní. Niektorí zrejme museli opustiť i svoj domov, prichádza kríza viery.
Kresťania zo Židov sa k vojne nepripojili, prežívajú túto situáciu veľmi citlivo. Židia ich nazývajú zradcami, hrozí im prenasledovanie zo strany štátnej rímskej moci. Niektorí už prenasledovanie v rôznej forme zažili. Hrozí únava, vlažnosť, povrchnosť, dokonca odpadnutie návratom k judaizmu a k spoľahnutiu sa na obetný systém – určité zákonníctvo, návrat k prekonanej minulosti, strata živej, účinnej viery. Rovnako hrozí strata večnej odmeny – pre tlaky doby klesajú vo viere.
Naša situácia
Myslím, že v mnohom sme v podobnej situácii. Nejako sa nám vytráca počiatočný zápal. Už sme mnoho prežili, prešli sme svojimi detskými chorobami. Cítime tlak doby, určité spochybnenie jasnosti viery, bezbrehosť názorov a hodnôt, ktorá sa dostáva i do cirkvi. Vkráda sa i kríza autorít, kedy duchovné autority strácajú skutočnú možnosť viesť, upevňovať, povzbudzovať, naprávať, napomínať tých, ktorých majú viesť a za ktorých nesú zodpovednosť.
Naše kresťanstvo je aj vplyvom uponáhľanosti akési riedke, vyprázdnené povrchné. Ako záchytné body nám zostávajú len tie najväčšie témy našej viery. Menšie – avšak nemenej dôležité – sa vytrácajú ako pri rýchlej jazde autom či vlakom, kedy vnímame len tie najväčšie a najvýraznejšie objekty, budovy… Na službu je málo času a venujú sa jej predovšetkým tí, ktorí sú už na dôchodku, študenti, či tí, ktorí si jasne dopredu vymedzili službu ako prioritu. Ostatní sa vezú dúfajúc, že raz bude lepšie, voľnejšie – ale ono to neprichádza. Tiež prechádzame krízou viery, aj keď z trochu iných dôvodov.
Staré výhry a zápasy
Autor listu obracia zrak adresátov k tomu, čo prežili po obrátení. Aké ťažké zápasy už majú za sebou, aký jasný postoj viery už predtým zaujali. Ako ich Boh podržal, čím všetkým ich previedol a v čom všetkom obstáli.
V ťažkostiach, v pochybnostiach, stagnácii či únave je dobré obrátiť sa a zaspomínať na to, ako sme v minulosti smelou vierou víťazili, čo ťažké nám Pán dal vydržať, v čom všetkom zvíťaziť – z Jeho milosti a Jeho mocou.
Čítame tu: “Rozpamätajte sa na tie prvé dni, v ktorých ste boli osvietení a prekonali ste veľký boj v utrpeniach.” (Heb. 10.32). Myslím, že keď čítame ten zoznam ťažkostí a trápení (v. 33-34), len málokto z nás sa mu môže čo i len priblížiť svojimi zápasmi a starosťami – skúsme si to porovnať! Preto sme i my povzbudzovaní k pokračovaniu takéhoto prístupu a takejto viery: “Preto nestrácajte dôveru… Potrebujeme vytrvať.” (Heb 10,35-36)
Potreba vytrvalosti
Ako veriaci sme už prešli mnohým. Sme už unavení, v mnohom nám došiel dych a sily ubúdajú. Niektoré starosti nám prerástli cez hlavu. Možno nám už všeličo zovšednelo, kráčame len zo zotrvačnosti, zo zvyku. Niekde sme stratili hĺbku, úprimnosť, opravdivosť. Možno z uponáhľanosti, z mnohých starostí, zo životných ťažkostí či radostí. Preto potrebujeme počuť toto povzbudenie, toto napomenutie, vrátiť sa na pevný základ, ktorým je sám Pán Ježiš. Potrebujeme oprášiť, prehĺbiť, obnoviť, aktualizovať náš vzťah s ním.
Povzbudením je, že máme na čo nadviazať. On sa nezmenil, to my sme niekde odbočili, spomalili či zastavili sa. On je verný, nezabudol na nás a na našu vieru. To my sa potrebujeme rozpamätať. Rozpamätajte sa na tie prvé dni… – tak znejú tieto povzbudivé slová. Preto nestrácajte dôveru… Autor odkazuje tiež na odmenu, ktorá je už pripravená – na veľké zasľúbenia. Ide o podstatu budúcich vecí oproti tým terajším. Ide o vytrvalosť a pevnosť, istotu večnosti oproti neistote, premenlivosti, nestálosti a slabosti dneška.
Pán príde skoro
A tu je to, čo by nás malo povzbudiť. Je to zasľúbenie, ktoré mení náš pohľad na všetko, čo sa okolo nás i v nás samých deje: „Pán príde skoro“ – ako spojnica so zasľúbeniami, ako priblíženie odmeny. „Veď už len celkom krátky čas a príde ten, čo má prísť, nebude meškať.“ (Heb 10,37, Hab 2,3). A tak v tejto zvesti „Pán príde skoro“ je ozajstná dvojsečnosť. Ako to isté evanjelium (zvesť o kríži) je pre jedných správou záchrany a Božej moci a pre druhých odsúdením a bláznovstvom (1 Kor 1,18), tak je to i tu. Pán veľmi, veľmi skoro príde.
To nemá byť hrozbou, ale povzbudením pre tých, ktorí vytrvalo odolávajú nátlaku sveta, tela a toho Zlého a vytrvalo napĺňajú Božiu vôľu vo svojich životoch. Áno, potknú sa, ale sú znovu obnovovaní, vstávajú, nechajú sa očistiť, posilniť, premeniť a kráčajú ďalej. Ale zároveň je to predzvesťou hrozného súdu pre diabla a jeho služobníkov a pre všetkých ľudí, ktorí nežijú pre Boha. Áno, pre tých, čo odpadnú, neverných a hriešnych je to ozajstná hrozba. „… ale kto odpadne, v tom nebude mať moja duša zaľúbenie.“ (v. 38b) – hovorí Pán.
Vierou
Tu je to ale myslené ako povzbudenie pre tých, ktorí sa možno unavení a z posledných síl ale predsa držia toho, čo im Pán zveril ako zodpovednosť a úlohu. Je to pre nich vlastne správa: „Už skoro to skončí! Všetka nespravodlivosť, utrpenia, ťažkosti, choroby, smrť, smútok, únava, prenasledovanie, pýcha, ubližovanie a nadutosť, väzenie, okrádanie, všetky ťažkosti – to všetko raz skončí! Vytrvajme!“
Kľúčom k úspechu, vytrvalosti a k víťazstvu je to, čo už dobre poznáme – viera. Nič viac a nič menej. “Môj spravodlivý bude žiť z viery” (v. 38a). Nemusíme byť dokonalí (ani tu na zemi takí nebudeme) ale potrebujeme žiť z viery, mať rovnakú vieru (rovnakého druhu) ako na začiatku, keď bolo ešte všetko pred nami. Tak to bolo na začiatku, tak to vždy v našom živote s Bohom pokračovalo a tak to má pokračovať aj dnes. Vierou sa držme Božích zasľúbení! Prijmime pomoc Ducha svätého! Nechajme sa ním napĺňať. On je pre nás pomocou – vedie, nesie a posilňuje nás.
Moc Ducha je tu pre nás, pokiaľ nie je blokovaná nejakým hriechom v našom živote. Pokiaľ sme takto zablokovaní, je tu znovu rovnaké riešenie aké už poznáme. Opusťme to zlé, robme pokánie, obráťme sa, vyznajme to a prijmime odpustenie – dajme sa očistiť.
Veď my chceme žiť s Bohom – teraz i vo večnosti. Nič nám nestojí za to o ten plný život s Bohom v Kristovi prísť! “My však nie sme z tých, čo odpadajú na záhubu, ale z tých, čo veria, aby si zachránili dušu.” (Heb 10,39)
To je naše vyznanie, naša pozícia, naša snaha a náš zápas viery! Preto tieto verše z konca desiatej kapitoly pokračujú hneď v nasledujúcej jedenástej kapitole takto: “Viera je zárukou toho, v čo dúfame a zdôvodnením toho, čo nevidíme.” (Heb 11,1)
Áno, ešte ich nevidíme, ale už sú za dverami, “Pán je blízko, príde včas… nebude meškať!” Vytrvajme, pokračujme a nechajme sa obnoviť! Amen.
Prevzaté z časopisu Brána 9/2011
(http://www.i-brana.cz/)
Autor: Roman Cimbulka
Pôvodný názov: „Pokračujme, vytrvejme!“