Recept na to, ako viesť úspešný život sa dnes stal témou tisícok kníh prehýbajúcich police kníhkupectiev. Instantné návody na to, ako si zabezpečiť šťastný život chrlia časopisy, televízie, reklamy. Tlak médií je ohromný a pri pohľade na trendových ľudí z obrazovky sa pocit neúspechu pri niektorých, dostaví veľmi rýchlo. Iní síce odhalia falošné úsmevy mejkapových tvárí, a nemerajú šťastie váhou peňazí, či slávy, no napriek tomu, ani ich pocit šťastia nezaložený na matérii, akosi stále nespĺňa podmienku absolútna.
Pred seba si neustále kladieme úlohy, ktoré majú byť schodíkmi k nášmu vysnenému šťastiu. Kdesi vo vnútri ale počujeme klopanie, vďaka ktorému tušíme, že žiadne dosiahnutie týchto čiastkových cieľov nemôže celkom naplniť to prázdno z nášho vnútra. Napriek tomu sa zo stredu našej prázdnoty opäť púšťame do Sizyfovskej práce. Bubliny, ktoré s takou námahou fúkame, však vždy prasknú a zámky z piesku, ktoré staviame, vždy zoberie príval vĺn.
Nedosiahnuteľnosť vysneného šťastia totiž často tkvie v ilúzii sebestačnosti. Vedomie toho, že všetko zvládnem sám z nás robí slepých hľadačov pokladu, ktorý tak ostáva stále kdesi v nedohľadne. Dlhé blúdenie po nesprávnej ceste, na konci ktorej nestojí poklad, nás stavia do svetla, v ktorom sa stráca naša hodnota. Ostať žobrákom bez pokladu je neprípustné, veď toľko ľudí okolo nás sa tvári, že ho už našlo. Potrebujeme rýchlo riešiť otázku našej hodnoty a tak na žobrácku tvár nasadzujeme masku kráľa. Stávame sa účastníkmi Hry na dokonalých, v ktorej víťazí len ten najsilnejší. Priznanie si svojich slabostí, či chýb znamená jasnú diskvalifikáciu a návrat do kruhu outsiderov. Sebakritika je neprípustná. Po niekoľkých kolách úplne zapadáme do zohratej partie a vedomie vlastnej neomylnosti sa stáva samozrejmosťou. V tomto štádiu akékoľvek vytknutie našich chýb zo strany druhých predstavuje zdroj zlosti. Pravú truhlicu šťastia sme síce nenašli, ale našu úzkosť zadúšame tým, že tu nie sme sami a takýto spôsob života je normálny. Zámennosť slov normálny a bežný sa nám stala vlastnou. Klopanie nepríjemnej pravdy už dávno prehlušila chvála našich spoluhráčov a tak máme pocit, že keď sa páčime všetkým, musíme sa páčiť aj Bohu.
Pokiaľ túžime po skutočnom pokoji a pocite naplnenia neutekajme pred Božím klopaním, naopak vydajme sa mu v ústrety. Nespoliehajme sa na svoju sebestačnosť, pretože sami nikdy nemôžeme nájsť to, po čom tak veľmi túžime. Bez Boha bude vždy v našom svete chýbať to podstatné ohnivko, ten správny odtieň, čo dotvorí obraz v harmonické dielo. Otvorme dvere Tomu, ktorý nám dal od nich kľúč. Nájdime si čas hľadať svoj skutočný obraz, nebáť sa odhaľovať pravdu a priznať si chyby, lebo nič nie je horšie ako nevidieť svoj krivý obraz v zrkadle.
1Kor 11, 28 Skúmaj sa teda, človeče, a tak jedz z chleba a pi z kalicha…
Autor: Marek Balážovič
[fb_button]