Pred časom som bol v kúpeľoch. Úžasná vec taká voda! Jej liečivý účinok, hojivé ticho a zmenu prostredia som už súrne potreboval. Vodu na rameno, ticho na dušu a prostredie na inšpiráciu. Kríza stredného veku sa dávno hlási a dlhodobá
ignorácia únavy duše i tela sa nevypláca.
V piatok bol spoločenský večer pri živej hudbe. Pri vedľajšom stole sa bavia francúzsky, za nimi skupina hlučných Nemcov, zvyšok tvorí slovač a zopár rusky a česky hovoriacich. Vekový priemer je vysoký. Pohyblivosť nízka. Komunitu ľudí s barlami dotvára zopár vrcholových športovcov a párikov, ktorým zrejme firma zaplatila víkendový „team building“. Ešteže som našiel voľné miesto.
Po prvých tónoch nastal čulý pohyb. Ľudia vstávajú a presúvajú sa tam, kde hrá kapela a kde je zjavne tanečný parket. Div divúci! Z môjho miesta však ani kapelu ani parket nevidím! Vidím len to, ako ľudia odkladajú barle a miznú v akejsi „diere v stene“ (nazvime ju „nedvere“). Vstupujú kamsi, odkiaľ sa šíri hudba. Kamsi, kam nevidím.
Jeden pár zaostáva. Zboku, kde sedím, to vidieť jasne – on s dvoma, ona s jednou barlou je rýchlejšia. Mizne v nedverách. Zamával jej, akoby vravel „Choď aspoň ty…“ Vtom sa odhodlal. Oprel svoje barle k desiatkam ostatných a skúša, či ho nohy unesú. Uniesli. Tvár sa mu rozžiarila a hľadí tam, kam veľmi túži ísť. Do spoločenstva radosti a tanca. Ako zvládnuť posledných 20 cm, keď „tam“ sa s barlami nejde? Zrazu sa vynorila čiasi ruka a muž sa jej pevne chytil. Bojuje o každý centimeter a víťazne mizne v tajomnom priestore! Som úplne fascinovaný týmto divadlom života.
Všetci sú už tam! Ostal som sám. Pozerám so zatajeným dychom na opustené stoly s vínom a arašidami, stoličky s kabelkami a barly rôznych farieb opreté o stenu. Divný pocit. Čašník ma pozýva: „A vy? Aj pre vás je tam miesto…“ Ešte že hudba dohrala. Ľudia sa vracajú na svoje miesta. Usmiati a šťastní opäť berú svoje barly. Skeptik by povedal, že všetko je ako bolo. Nie je. Oni boli tam, kde ja som nebol. Spoznali svet, ktorý ja nepoznám. Oni, ľudia bariel, tancovali. Ja, bez bariel, som len sedel. Kto je tu vlastne chorý? Život je dobré divadlo. Všetko má svoje miesto, zmysel, posolstvo. Len mu rozumieť!
Tí, čo nerozumejú tvrdia, že „viera“ sú barličky v živote, náboženský „opiát“ proti bolesti duše. Vraj evanjelium vytrhuje človeka z reality do „pseudosveta“, aby namiesto budovania raja na zemi sníval utópiu neba. Omyl! Fatálny omyl. Veci sa majú úplne inak. Barly nie sú vmanipulovaná pomôcka ale vrodená nutnosť. Každý ich má. Odkladajú ich len niektorí. Tí, ktorí skrze Krista, s Kristom a v Kristovi vstupujú tam, kde nevidia. Odtiaľ posilnení opäť berú svoje barly a kráčajú s novou radosťou ďalej. Raz, a nebude to už dlho trvať, ich odložia. Navždy. Dovtedy nás neviditeľné ruky Božie dvíhajú, či priam nesú. Boží trón, ku ktorému sa blížime, nie je pseudosvet, ale ten najreálnejší svet, aký kedy bol. Ten ostane, aj keď sa tento pominie. Len neostať sedieť, keď hudba hrá.
Autor: Tibor Máhrik
Prevzaté z časopisu Brána 2/2010
(http://www.i-brana.cz/)