Viera

Nikdy nemôžete žiadať priveľa

Proste a dostanete; hľadajte a nájdete; klopte a bude vám otvorené. Lebo každý, kto prosí, dostane; a kto hľadá, nájde; a kto klope, tomu bude otvorené. Alebo či je medzi vami človek, ktorý by dal synovi kameň, keď si prosí chleba? A keď si prosí rybu, či mu podá hada? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať svojim deťom dobré dary, o čo skôr dá dobré veci váš Otec nebeský tým, čo Ho prosia! Preto čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy; lebo to je zákon aj proroci. (Matúš 7:7-12)

Podľa mojej skúsenosti sa táto pasáž ukázala ako jedna z najmotivujúcejších v celej Biblii, prečo sa modliť s dôverou, že budeme vypočutí.

Nebojte sa modliť, „čokoľvek to stojí“

Keď som nedávno bol na návšteve u svojej matky, listoval som si jeden známy časopis a narazil som na článok o známej herečke, ktorá je vyznávajúcou kresťankou. Článok opisoval jej energickú vieru a úlohu modlitby v jej živote. Bol som povzbudený jej snahou vytrvať v modlitbe. Chcem v tom tiež rásť.

No veta, ktorá sa mi najviac vryla do pamäti, bola táto: „Viem, že nemám [Boha] prosiť o trpezlivosť, pretože potom mi dáva situácie, v ktorých musím rásť k väčšej trpezlivosti; naučila som sa túto lekciu!”

Boh žehnaj jej úprimnosť. Počas mnohých rokov mi veľa úprimných kresťanov povedalo niečo podobné. Požiadajte Boha, aby vás urobil zbožnejšími, a čo sa stane? Dostanete viac ťažkostí, viac boja a viac bolesti. Kto toto chce?

Odpoveď je: my by sme mali chcieť! Nie bolesť pre ňu samu, pravdaže. Ale ak výchova bolesti plodí pokojné ovocie spravodlivosti (Židom 12:11), mali by sme prosiť o výchovu. Ak to znamená, že budeme viac ako On, budeme Ho poznať hlbšie, budeme slobodnejší

Lapení vtáci

Pastor George Thomas, ktorý v malom mestečku v Novom Anglicku viedol svoj zbor, prišiel raz v jedno veľkonočné nedeľné ráno do kostola a niesol hrdzavú, skrivenú starú vtáčiu klietku, ktorú položil vedľa kazateľnice. Viacerí ľudia v údive nadvihli obočie, keď pastor prehovoril. Hovoril, ako sa včera prechádzal po meste a uvidel oproti chlapca, ktorý niesol túto klietku. Boli v nej tri malé divé vtáčiky, trasúce sa chladom a strachom. Zastavil ho a spýtal sa:„Čo to tam máš, synak?“
„Len pár starých vtákov,“ odpovedal.
„Čo chceš s nimi urobiť?“ spýtal sa pastor.
„Zobrať domov a hrať sa s nimi“, odpovedal. „Budem ich dráždiť a vytrhávať im perie, aby sa pobili. Stavím sa, že sa zabavím.“

Veľkonočný labyrint

Ráda bych vám vyprávěla o velikonočním setkání, které jsem prožila před dvěma lety v jednom starém kostelíku v jižní Anglii. O setkání, které vlastně změnilo můj život. O setkání, které můžeme prožívat všichni znovu a znovu, o Velikonocích zvlášť.

Toho jara jsem žila se svojí rodinou v anglickém Southamptonu. Byla jsem nevěřící, ale křesťanství mě něčím oslovovalo natolik, že jsem se příležitostně účastnila nedělních shromáždění v místním anglikánském kostele. Znala jsem základní příběhy o Ježíši Kristu, ale o podstatě víry křesťanů jsem, upřímně řečeno, nevěděla nic.