Viera

Hory sú výnimočným Božím dielom. Mám pred nimi rešpekt. Je úžasné vidieť hromadu skál čnejúcu z povrchu zeme. Môže byť pokrytá stromami, či taká vysoká, že stromy miznú a my vidíme holé skaly, alebo dokonca sneh pokrývajúci vrchol. Niektoré sú také vysoké, že ich vrcholy sa strácajú v oblakoch vysoko na oblohe. Neustále ma napĺňajú úžasom.

I keď sa rád pozerám na hory, nemám chuť na ne liezť. Po prvé, nie som na to fyzicky dosť zdatný. Raz sme sa vybrali na Clingman’s Dome v pohorí Great Smokey. Už aj táto túra po dobre vyznačenom chodníku bola pre mňa príliš náročná. Keď sme sa dostali hore, ledva som lapal po dychu. Neviem si ani predstaviť, koľko energie si musí vyžadovať, ak človek visí na maličkom skalnom výstupku, istený lanom padajúcim z vrcholu hory, na ktorú lezú horolezci. Veľmi obdivujem tých, ktorí milujú lezenie, ale pochybujem, že ma niekedy uvidíte visieť na horskej stene. Napríklad aj preto, že by bolo naozaj trápne, keby ma odfotili, a ja by som cestou hore plakal ako malé dieťa.

Povedal som vám niekedy, že to bolo dievča, kto ma priviedol k Bohu? Je to tak. Vyrastal som v kresťanskej rodine, ktorá ma povzbudzovala, aby som žil pre Boha. Ako dieťa som mnohokrát kľačal pred oltárom. Volal som na Boha a takmer vždy som pritom plakal.

Ako tínedžer som však prešiel obdobím vzdoru. Stále som chodil do kostola, pretože bol miestom, kde som mal väčšinu priateľov, ale vo vnútri som nebol tým, za koho ma pokladali.

V šestnástich som začal chodiť s dievčaťom. Nebolo to len také obyčajné dievča, bola pre mňa veľmi výnimočná. Bola kresťanka. Ja som sa ako kresťan necítil, hoci som mnohokrát oľutoval svoje hriechy. Nechcem tu začínať teologické debaty o tom, či niekto môže odísť od Boha alebo nie. Mám na to svoj názor, ale teraz nie je čas ani priestor, aby som o ňom hovoril. Poviem to takto: Ak som bol kresťanom, v tom čase som nebol veľmi dobrým kresťanom. Chodil som do kostola s mojím dievčaťom. Chcel som byť presne taký, akého ma chcela mať ona. Ale vo vnútri som vedel, že to iba predstieram. Stalo sa však niečo veľmi zvláštne.

Recept na to, ako viesť úspešný život sa dnes stal témou tisícok kníh prehýbajúcich police kníhkupectiev. Instantné návody na to, ako si zabezpečiť šťastný život chrlia časopisy, televízie, reklamy. Tlak médií je ohromný a pri pohľade na trendových ľudí z obrazovky sa pocit neúspechu pri niektorých, dostaví veľmi rýchlo. Iní síce odhalia falošné úsmevy mejkapových tvárí, a nemerajú šťastie váhou peňazí, či slávy, no napriek tomu, ani ich pocit šťastia nezaložený na matérii, akosi stále nespĺňa podmienku absolútna.

Pred seba si neustále kladieme úlohy, ktoré majú byť schodíkmi k nášmu vysnenému šťastiu. Kdesi vo vnútri ale počujeme klopanie, vďaka ktorému tušíme, že žiadne dosiahnutie týchto čiastkových cieľov nemôže celkom naplniť to prázdno z nášho vnútra. Napriek tomu sa zo stredu našej prázdnoty opäť púšťame do Sizyfovskej práce. Bubliny, ktoré s takou námahou fúkame, však vždy prasknú a zámky z piesku, ktoré staviame, vždy zoberie príval vĺn.

Sväté mesto Jeruzalem, sväté z troch strán. Zo židovskej, z moslimskej, z kresťanskej. Každý tu má svoj najsvätejší kúsok. Moslimovia chrámovú horu, kresťania Baziliku Božieho hrobu, židia Múr nárekov. Návšteva týchto miest v mnohom sama vypovie o ľuďoch tejto viery. Obraz si urobia i bežní turisti – veriaci i neveriaci.

Pohľad z chrámovej hory. Ešte pred vstupom na chrámovú horu, kde stál pred tým židovský chrám a dnes sa vypína Skalný dóm, nás čaká kontrola. Prechod bezpečnostnou kontrolou a skenerom prebieha u všetkých bez problémov. Už dopredu sme boli upozornení: “Nielen žiadne zbrane, ale i žiadne náboženské symboly (ani Biblia v ruksaku), žiadna saláma na desiatu. Nič, čo by mohlo provokovať.” Avšak koho by sme tu provokovali? Je tu v podstate mŕtve ticho. Len pár ľudí sa stráca vo veľkom priestore. Nikto sa tu nemodlí, len značky na zemi okolo Skalného dómu ukazujú, kde sú modlitebné miesta. Teraz sú prázdne. Teraz nie je čas modlitby, teraz je čas pre turistov.