Sväté mesto Jeruzalem, sväté z troch strán. Zo židovskej, z moslimskej, z kresťanskej. Každý tu má svoj najsvätejší kúsok. Moslimovia chrámovú horu, kresťania Baziliku Božieho hrobu, židia Múr nárekov. Návšteva týchto miest v mnohom sama vypovie o ľuďoch tejto viery. Obraz si urobia i bežní turisti – veriaci i neveriaci.
Pohľad z chrámovej hory. Ešte pred vstupom na chrámovú horu, kde stál pred tým židovský chrám a dnes sa vypína Skalný dóm, nás čaká kontrola. Prechod bezpečnostnou kontrolou a skenerom prebieha u všetkých bez problémov. Už dopredu sme boli upozornení: “Nielen žiadne zbrane, ale i žiadne náboženské symboly (ani Biblia v ruksaku), žiadna saláma na desiatu. Nič, čo by mohlo provokovať.” Avšak koho by sme tu provokovali? Je tu v podstate mŕtve ticho. Len pár ľudí sa stráca vo veľkom priestore. Nikto sa tu nemodlí, len značky na zemi okolo Skalného dómu ukazujú, kde sú modlitebné miesta. Teraz sú prázdne. Teraz nie je čas modlitby, teraz je čas pre turistov.
Pohľad z Baziliky Božieho hrobu. „Kresťanské šialenstvo“. Ľudia sa vrhajú na kameň ležiaci hneď za vchodom. Je to trináste zastavenie krížovej cesty, miesto kde Ježiša zavinuli do plátna. Na Golgotu i k Ježišovmu hrobu treba vystáť dlhé rady. Niektorí sa tu modlia a bozkávajú pozlátené predmety. Mnoho ľudí len stláča spúšte fotoaparátov. Neznalý človek by mohol získať dojem úprimného uctievania Boha. Znalý však vie o napätí, ktoré tu po celé roky panuje. Roztržky medzi rôznymi cirkvami nakoniec viedli k tomu, že kľúč od baziliky vlastní moslimská rodina. A bitky kňazov a mníchov stále z času na čas plnia svetové médiá.
Pohľad od Múru nárekov. Židia stoja pri jednoduchej kamennej stene. Žiadna nádhera, žiadne zlato. Predkláňajú sa sem a tam, modlia sa. So svojimi čiernymi klobúkmi, dlhými bokombradami, modlitebnými remienkami a krabičkou s citátom z Biblie na čele vypadajú niekedy pre turistov archaicky. Tu sa zastavil čas. Potom prichádza židovská škola, chlapci sa za hlasného pokriku točia v kruhu. Aj tak sa uctieva Boh. Blízka synagóga je voľne prístupná všetkým. Nikto nikomu v ničom nebráni, pokiaľ nenarúša svätosť tohto miesta. Prekvapivo prichádza i moslim. Svojím modlitebným postojom, nezakrytou hlavou a bosými nohami jasne vyznáva k akému náboženstvu patrí. Jeho modlitba však nie je nasmerovaná k Mekke ale k chrámovému múru. Modlí sa k rovnakému Bohu, avšak inak než klátiaci sa židia. Modlí sa kľudne, s pokorou, preto je ponechaný a nie je vyvedený predstavenými synagógy.
Po prehliadke týchto „svätých“ miest cítim úzkosť. Snáď by som sa mohol „radovať“ z toho, že chrámová hora k viere ľudí z nášho zájazdu nepriviedla. K viere však neviedlo ani „kresťanské“ prostredie a „kresťanská“ zbožnosť. A to ma bolí. Vďaka Bohu, že aspoň pri múre nárekov neveriaci zakúsili niečo z jednoduchej a tolerantnej viery. I mnohí neveriaci vtedy zastrčili svoj lístok s modlitbou medzi kamenné bloky. Možno na tom Bohu predsa len niečo bude. Budú o tom premýšľať. A keď vidia ortodoxného žida odchádzajúceho z tohto miesta z mobilom v ruke, je jasné, že tu sa čas nezastavil. Modlím sa, aby sme kvôli tomuto zisteniu nemuseli cestovať len do Jeruzalema.
_____________________________
Autor: Miloš Hejzlar
Prevzaté z časopisu Brána 03/2011
(http://www.i-brana.cz/)
Image courtesy of Jeroen van Oostrom / FreeDigitalPhotos.net