Výstup na vrch – 1. časť

Categories: Viera

Povedal som vám niekedy, že to bolo dievča, kto ma priviedol k Bohu? Je to tak. Vyrastal som v kresťanskej rodine, ktorá ma povzbudzovala, aby som žil pre Boha. Ako dieťa som mnohokrát kľačal pred oltárom. Volal som na Boha a takmer vždy som pritom plakal.

Ako tínedžer som však prešiel obdobím vzdoru. Stále som chodil do kostola, pretože bol miestom, kde som mal väčšinu priateľov, ale vo vnútri som nebol tým, za koho ma pokladali.

V šestnástich som začal chodiť s dievčaťom. Nebolo to len také obyčajné dievča, bola pre mňa veľmi výnimočná. Bola kresťanka. Ja som sa ako kresťan necítil, hoci som mnohokrát oľutoval svoje hriechy. Nechcem tu začínať teologické debaty o tom, či niekto môže odísť od Boha alebo nie. Mám na to svoj názor, ale teraz nie je čas ani priestor, aby som o ňom hovoril. Poviem to takto: Ak som bol kresťanom, v tom čase som nebol veľmi dobrým kresťanom. Chodil som do kostola s mojím dievčaťom. Chcel som byť presne taký, akého ma chcela mať ona. Ale vo vnútri som vedel, že to iba predstieram. Stalo sa však niečo veľmi zvláštne. Začal som mať výčitky svedomia. Cítil som sa, akoby som ju podvádzal. Tak veľmi ma to vnútri ťažilo, až som sa úprimne pokoril a zaviazal som sa slúžiť Bohu celým svojím srdcom. Myslel som si, že to robím pre svoje dievča, ale zažil som skúsenosť s Bohom, ktorá pretrvala dodnes.

O niekoľko týždňov neskôr sa moje dievča rozhodlo, že sa so mnou rozíde. Zlomilo mi to srdce. Stretnutie s Bohom, ktoré som zažil, mi však nedovolilo vrátiť sa k predchádzajúcemu životu. Prijal som od Pána niečo nové. Napriek tomu, že sme sa už nikdy nedali dokopy, zamiloval som sa do Ježiša Krista a od toho dňa som vložil svoje srdce a svoju dušu do môjho vzťahu s Bohom. Áno, Boh môže použiť aj nezrelú lásku, aby pritiahol ľudí do svojho kráľovstva! Ja som živým dôkazom!

Ak chceme patriť do Božieho kráľovstva, je nevyhnutné stretnúť sa s Bohom. Niektorí ľudia trvajú na tom, že pravá skúsenosť spásy sa musí udiať určitým spôsobom. Ale Boh k nám prichádza vlastnou cestou. Nie sú stanovené žiadne pravidlá, okrem toho, že sa pred ním pokoríme a požiadame ho o odpustenie. Môže to byť emocionálna skúsenosť plná sĺz, ale rovnako aj skúsenosť, v ktorej sa emócie vôbec neprejavia. Počul som príbehy ľudí, ktorí stretli Boha v lese alebo v rušnom nákupnom centre. Dôležité je, že naše stretnutie sa deje spôsobom, akým to Boh zamýšľa. On vie, kde sme, telesne aj duchovne. Príde k nám tam, kde to dáva najväčší zmysel, aj keď je to v rozpore s ľudským rozumom a predstavami.

Predtým, ako Abrám dostal meno “Abrahám”, stretol sa s Bohom. Počúval hlas svojho srdca. Boh ho viedol, ale Abrám netušil, kam ho táto cesta naslepo dovedie. Podľa Genezis 12, 6-8 sa ocitol na púšti. Je normálne, že sa nám Boh zjavuje práve na takomto mieste. Naša púšť môže byť kdekoľvek. Pre niekoho môže byť uprostred uponáhľaného davu ľudí. Vo svojom vnútri však musíme prísť na púšť. Bolo to na púšti, kde sa Boh zjavil Abrámovi a dal mu prisľúbenie. Prisľúbenie, ktoré sa nenaplnilo počas mnohých nasledujúcich rokov, ale stále bolo tým, po čom Abrám vo svojom srdci túžil. Naplnilo sa presne tak, ako Boh predpovedal. Vyžadovalo si to však čas, lebo Abrám sa musel počas svojej cesty ešte veľa naučiť.

Po svojej skúsenosti s Bohom postavil Abrám oltár. Nemal ani tak slúžiť na obetovanie, ako skôr označiť miesto stretnutia s Bohom. Aj my potrebujeme vztýčiť “oltár” po tom, ako sme sa stretli s Bohom. Nie je to svätyňa, ktorú môžu ľudia vidieť. Je to znak v našom srdci, ktorý nám pripomína, kde sme našli Boha. Je to miesto, kam sa môžeme vrátiť, keď sa nám nedarí tak, ako by sme chceli. Keď prichádzajú skúšky a problémy – a tie prídu – môžeme sa vrátiť na toto duchovné miesto a pripomenúť si svoje stretnutie s Bohom. Je to bezpečné miesto. Možno si presne nespomenieme na deň a hodinu stretnutia, ale určite nikdy nezabudneme, čo sa tam stalo. Veď ide o miesto, kde sme skutočne začali objavovať, kto je Boh.

_____________________________

Autor: Jerry Ousley
Prevzaté faithwriters.com
[fb_button]