Viera

Naša hodnota je založená na fakte, že sme Božími deťmi. Naše bytie je založené na tomto vzťahu lásky. Spoločnosť, ostatní, a občas my sami zakladáme našu hodnotu na tom, čo robíme. Ak mám v práci dobrý deň a všetko sa mi darí, som na vrchole. Ak robím chyby a mýlim sa, potom som dolu, v hĺbkach beznádeje. Posudzovať hodnotu týmto spôsobom je ako byť na emocionálnej horskej dráhe, ktorá ide hore a dole v závislosti od okolností. Ak je moja hodnota založená na tom, kým som ako Božie dieťa, potom je život omnoho stabilnejší. Nevalím sa tak, ako veje vietor, neustále meniac smer a hodnotu v závislosti od okolností.

Raz, keď som mal v práci naozaj ťažké časy, mi jeden poradca nakreslil graf. Na list papiera – dole v strede – urobil čiaru.

Príbeh neznámeho autora hovorí o štyroch ľuďoch, ktorí sa volajú Každý, Niekto, Hocikto a Nikto. Raz bolo treba spraviť dôležitú prácu a Každý si bol istý, že to Niekto urobí. Urobiť by to mohol Hocikto, ale Nikto to neurobil. Niekto sa kvôli tomu rozhneval, pretože to bola práca Každého. Každý si myslel, že by to mohol urobiť Hocikto, ale Nikto si neuvedomil, že Každý by to urobiť nemohol. Skončilo to tak, že Každý sa sťažoval na Niekoho, keď Nikto neurobil to, čo Hocikto mohol ľahko urobiť.

Nepripomína to situácie z vášho života, keď je dôležité prevziať zodpovednosť? Koľko krát ste súhlasili pomôcť priateľovi so sťahovaním a potom ste cítili, ako by ste to v skutočnosti urobiť nechceli. Čo teraz? Ako sa z toho dostať? V takýchto situáciách

Je jeden deň v roku, ktorý nemám až tak rád. Neviem ako vy, ale pre mňa je to ten deň po Vianociach.
December je nádherný čas rôznych dianí. Vianočné nákupy, vianočné výzdoby, prípravy, zhon ku koncu roka, uzatváranie projektov v práci. Vždy tak nejako túžime, aby tých dní bolo o pár viac, alebo aby sme proste mali čas si vychutnať viac naplno hĺbku radosti týchto sviatkov. A odrazu je tu ten Vianočný deň.

V niečom je ten deň veľmi zázračný – trochu menej na seba tak hundreme, dokonca vytiahneme aj to krajšie oblečenie, sme si tak akoby na chvíľu milší, rozdávame darčeky, odrazu sme takí akýsi vľúdnejší ku sebe. Na stoloch chutné jedlá, koláče, a v úzadí vianočné melódie spríjemňujúce celú túto atmosféru Vianoc. Niektorí z nás zájdu do kostola alebo si za stolom prečítame príbeh Vianoc – v ten deň keď sa narodil Pán Ježiš.

Ak by sme mali vymenovať niekoľko vlastností, ktoré si na človeku najviac ceníme, asi by sa na popredných miestach okrem iného umiestnila aj úprimnosť. To, že by sme mali byť úprimní, hrať čistú hru, byť slušní, mravní je v nás, akosi zakorenené a stále nás to bude prenasledovať, pokiaľ celkom neotupieme a nestaneme sa hluchými voči nášmu svedomiu. Okrem tejto povahy našej bytosti, však jestvuje ešte jedna, ktorá z nás robí do istej miery záhadu a paradoxné stvorenie. V skutočnosti totiž napriek poznaniu toho, akí by sme byť mali, neustále porušujeme takmer všetko, čo pokladáme za dobré a tak sa úprimnosť spolu s láskou, pravdou, spravodlivosťou stáva ohrozeným druhom v ríši ľudských cností.