Viera

Kto je môj blížny

Miluj blížneho ako seba samého. Kto by s takýmto mravným imperatívom nesúhlasil? Ak sa však pokúsime nie len súhlasiť, ale to milovanie i žiť, zistíme, že to nie je ani samozrejmé ani jednoduché. Prvá prekážka je v otázke: Kto je môj blížny? Sú mi blížni všetci bez rozdielu. Má milovať Kosovský Albánec belehradského Srba, katolík protestanta, kresťan buddhistu, demokrat komunistu, heterosexuál homosexuála, feministka antifeministu, grínpisák riaditeľa Mc Donaldu…?

V hebrejskom prostredí mal výrok logické pokračovanie – „nenávidieť budeš svojho nepriateľa“. Slovo blížny je formálne zdôvodnené existenciou nepriateľa. Prečo by som hovoril o blízkom, ak by neexistovali vzdialení. Nepriateľ je ten, kto je mimo mojich kruhov, ten kto „nie je priateľ“, nepatrí do mojej krvnej skupiny. Svojou inakosťou spochybňuje môj svet. Čírou existenciou mi dáva najavo, že by som nechýbal, keby som nebol. Je iný. Ináč myslí, hovorí, zaujíma sa o iné veci. Ináč sa oblieka, počúva inú hudbu, smeje sa iným vtipom, jedáva iné jedlá… Keby bol svet knihou

Tanec s barlami

Pred časom som bol v kúpeľoch. Úžasná vec taká voda! Jej liečivý účinok, hojivé ticho a zmenu prostredia som už súrne potreboval. Vodu na rameno, ticho na dušu a prostredie na inšpiráciu. Kríza stredného veku sa dávno hlási a dlhodobá
ignorácia únavy duše i tela sa nevypláca.

V piatok bol spoločenský večer pri živej hudbe. Pri vedľajšom stole sa bavia francúzsky, za nimi skupina hlučných Nemcov, zvyšok tvorí slovač a zopár rusky a česky hovoriacich. Vekový priemer je vysoký. Pohyblivosť nízka. Komunitu ľudí s barlami dotvára zopár vrcholových športovcov a párikov, ktorým zrejme firma zaplatila víkendový „team building“. Ešteže som našiel voľné miesto.

Po prvých tónoch nastal čulý pohyb. Ľudia vstávajú a presúvajú sa tam, kde hrá kapela a kde je zjavne tanečný parket. Div divúci! Z môjho miesta však ani kapelu ani parket nevidím! Vidím len to, ako ľudia odkladajú barle a miznú v akejsi „diere v stene“ (nazvime ju „nedvere“). Vstupujú kamsi, odkiaľ sa šíri hudba. Kamsi, kam nevidím.

K cyklu kázní o Liste Hebrejom…

List Hebrejom je adresovaný kresťanom židovského pôvodu. Bol napísaný pravdepodobne krátko pred zničením Jeruzalema Rimanmi v roku 70 n.l. po začatí židovskej vojny (r.67). Títo veriaci boli vtedajšími udalosťami zmätení, spochybnení vo svojej viere. Prihlásili sa únava, depresia i  beznádej. Mnohé si nevedia vysvetliť, sú unavení a frustrovaní. Niektorí zrejme museli opustiť i svoj domov, prichádza kríza viery.
Kresťania zo Židov sa k vojne nepripojili, prežívajú túto situáciu veľmi citlivo. Židia ich nazývajú zradcami, hrozí im prenasledovanie zo strany štátnej rímskej moci. Niektorí už prenasledovanie v rôznej forme zažili. Hrozí únava, vlažnosť, povrchnosť, dokonca odpadnutie návratom k judaizmu a k spoľahnutiu sa na obetný systém – určité zákonníctvo, návrat k prekonanej minulosti, strata živej, účinnej viery. Rovnako hrozí strata večnej odmeny – pre tlaky doby klesajú vo viere.

Naša situácia
Myslím, že v mnohom sme v podobnej situácii. Nejako sa nám vytráca počiatočný zápal. Už sme mnoho prežili, prešli sme svojimi detskými chorobami. Cítime tlak doby, určité spochybnenie jasnosti viery,