Ak by sme mali vymenovať niekoľko vlastností, ktoré si na človeku najviac ceníme, asi by sa na popredných miestach okrem iného umiestnila aj úprimnosť. To, že by sme mali byť úprimní, hrať čistú hru, byť slušní, mravní je v nás, akosi zakorenené a stále nás to bude prenasledovať, pokiaľ celkom neotupieme a nestaneme sa hluchými voči nášmu svedomiu. Okrem tejto povahy našej bytosti, však jestvuje ešte jedna, ktorá z nás robí do istej miery záhadu a paradoxné stvorenie. V skutočnosti totiž napriek poznaniu toho, akí by sme byť mali, neustále porušujeme takmer všetko, čo pokladáme za dobré a tak sa úprimnosť spolu s láskou, pravdou, spravodlivosťou stáva ohrozeným druhom v ríši ľudských cností.
Neúprimnosť nasiakla do reality každodenného života. Neúprimné reči, vzťahy a frázy sa stali samozrejmosťou, ktorá nás obklopuje zo všetkých strán. Hovoriť vždy celú pravdu a nie len polopravdu, vynášať veci na svetlo a nie do pološera, neprikrášľovať a ostávať sám sebou, nie je vždy jednoduché. Dôvodov, ktoré nás vedú k tomu, aby sme tak nekonali je niekoľko. Často sme presvedčení o tom, že naše skutočné JA nie je vôbec dobré a ak by sme naň nenasadili nejakú masku, ktorá by ho okrášlila, nikto by nás nemal rád. Niekedy je zas pravda príliš nepríjemná a tak volíme širšiu cestu lži. Strach z odsúdenia druhými a straty ich náklonnosti nás vedie k tomu, že robíme aj to, čo sami nepokladáme za dobré, a hovoríme to, čomu sami neveríme. Všetky dôvody smerujúce k neúprimnosti spája jediné – naše ego. Sebaláska je často silnejšia, ako všetko ostatné. Lavína začína malými vločkami snehu a neúprimnosť malými klamstvami, preto vravieť, že to, či ono nebolo až také veľké klamstvo, alebo pretvárka nie je na mieste. Na malých klamstvách budú stáť väčšie, a hovorenie nepravdy len kedy tedy, bude stále častejšie. Človeku, ktorý si nasadzuje masku hrozí, že nakoniec stratí svoju skutočnú tvár a sám sa stratí vo svete klamstiev a víre výmyslov.
Božie Slovo je plné výziev k životu v pravde a láske a úprimnosť je určite nevyhnutným predpokladom týchto atribútov. Ak sa pokladáme za kresťanov, mali by sme tieto výzvy brať vážne. Ostávať v pravde a byť úprimný, znamená často kráčať proti prúdu, čo vyžaduje určitú námahu. Verím však, že Božie výzvy vyzývajú k veciam reálnym a dosiahnuteľným. Pokiaľ sa nám niekto, alebo niečo snaží nahovoriť, že dnes to už bez podvodov a falošných trikov nejde a my tomu uveríme, popierame pravdivosť Božieho Slova a teda aj Boha. Hľadajme teda silu a nebojme sa zvolať spolu s Andersenovým dieťaťom „Cisár je nahý!“
1 Jn 1,6-7, 1 Pt 1,22
Autor: Marek Balážovič
[fb_button]